Zuzana Škvareková: Keď tréner kričí na dieťa, niečo z neho chce mať

Autor: Monika Almášiová/Korzár

Nalinkovali ste svojmu dieťaťu kariéru profesionálneho športovca? Tak potom isto viete, že to nie je len o pozlátku trofejí a úspechov. Dvojfázové tréningy, žiadny voľný čas, množstvo peňazí na výstroj a sústredenia. Basketbalistka Zuzana Škvareková sa športu venuje profesionálne od pätnástich rokov. Dnes vychováva ďalšie generácie šikovných dievčat, ktoré snívajú, že raz budú na plagátoch. O tom, ako vnímala svoje športové detstvo, aké by malo mať dieťa predpoklady, ak má uspieť, ale aj o tom, aké je to trénovať vlastnú dcéru, porozprávala v rozhovore.

Aká bola vaša cesta k basketbalu?

Trošku zvláštna… Najprekvapujúcejšie bolo, že s mojou výškou 185 centimetrov som sa dala na gymnastiku. V dnešnej dobe je už gymnastika pre basketbalistky nevyhnutnosť, ale vtedy to tak nebolo. Neskôr som robila za školu trojboj, takže plávanie, atletika a streľba. Bola som ten typ, že aký šport som vyskúšala, ten mi išiel. Dokonca sa zvažovalo, že by som mohla profesionálne plávať.

V gymnastike veľmi vysoké dievčatá nechcú.

Tam mi ani nedávali nádeje, keď videli mojich vysokých rodičov. Postupne ma môj pán učiteľ na základnej škole začal nahovárať, či by som neskúsila basketbal. A tak som skúsila. V pätnástich si ma vzala trénerka Natália Hejková, vtedy ma to naplno chytilo.

Dnes sa tlačí na rodičov, aby deti prihlasovali na šport, ešte keď sú v škôlke, len tak z nich vyrastie vrcholový športovec. V akom veku ste začínala vy?

V piatom ročníku základnej školy. Vážnejšie skutočne až v pätnástich. Vtedy som už mávala aj tréningy pred vyučovaním a po škole. V basketbale päťročné deti nehádžu hneď na kôš. Tréningy sú zložené z viacerých častí a k lopte sa dostanú deti až neskôr.

Pätnásťročné dievčatá mávajú iné záujmy, ako je šport. Prvé lásky, diskotéky, chatovačky. Užili ste si vôbec toto pubertálne obdobie?

Ja som sa od pätnástich venovala len športu, nejako som nevnímala, že by som si mala ísť niekam vyraziť. Na druhej strane, bola som zbitá ako kôň a spánok bola jediná možnosť, ako zregenerovať. Mala som dosť starostí aj sama so sebou, keďže som bývala sama a musela som sa o teba postarať. Človek ani nemyslí na to, že by si mal ísť niekam vyraziť. Pre mňa to bolo basketbal, tréningy, škola, spánok, navariť, upratať a hotovo.

Čomu vás to naučilo?

Naučila som sa profesionalite a zodpovednosti. Človek sa netúlal niekde vonku, ale robil presne to, čo bolo potrebné, aby napredoval. Dalo mi to veľa aj do rodinného života. To, čo sa učia iné ženy, keď si zakladajú rodinu, ja som vedela v pätnástich.

Mali ste aj nejaké krízy, kedy ste nemali chuť postaviť sa viac na ihrisko?

Ani nie, moja láska k basketbalu bola bezvýhradná. Skôr som to chcela vzdať, keď sa prehral zápas. Vtedy som sa pýtala sama seba, či to má význam, ale zas sme začali viac trénovať, prišli výhry a zase sa to otočilo. Úspech ma držal nad vodou. Natália Hejková bola výborná trénerka, vedela som, že keď som pod dobrým trénerom, bude to dobré a prehry nebudú nekonečné.

Nebáli sa o vás rodičia?

Vôbec. Je to zaujímavé, pretože som bola chlapčenský typ, kde sa dalo, tam som vyliezla, nevyhýbali sa mi ani zranenia. V pätnástich som akoby dospela a mama vedela, že to zvládnem. Ale bola som pod kontrolou. Bez dôvery by to však nešlo.

Čo sa zmenilo v trénovaní basketbalu? Je generácia dnešných detí niečím iná, ako ste boli vy?

Pochádzam z malého mesta. Nemôžem porovnávať Košice s Ružomberkom, kde som potrebovala, tam som sa dopravila peši. Pravidelne som chodila do telocvične dva kilometre tam a späť. Keby som mala dnes pustiť osemročné dieťa samé na tréning, veľmi by som sa bála. V dnešnej dobe sú rodičia tak vyťažení, že to dieťa na tréning nedokážu priniesť. A to je problém. Deti veľmi chcú, len veľakrát sa nemajú ako dostať do telocvične.

A z hľadiska disciplíny?

S deťmi robím už niekoľko rokov, sú to úprimné duše. Zvykla som si s nimi pracovať tak, aby som ich zaujala zábavnou formou. Nie aby som do nich hučala, kričala, ale urobila niečo tak, aby prišli samy na to, čo a ako je správne. Samozrejme, nemôžem byť s nimi kamarátka, musím nájsť určité hranice, lebo by to zašlo asi iným smerom a liezli by mi po strope. (smiech) Zvládnuť dvadsať detí nie je jednoduché. Ale zas musím povedať, že také disciplinované dievčatá v prípravke, ako som mala tento rok, som ešte nemala. Ale mala som aj také typy, čo sa nevedeli vpratať do kože. Vysvitlo, že ich to nebaví. Tam je potom jediná cesta odísť a nájsť si iné záujmy.

Aké by malo mať dieťa predpoklady na basketbal?

Nemyslím si, že by malo mať nejakú špecifickú vlastnosť. Treba byť trošičku skromný, aj neskromný, byť sebecký aj nebyť sebecký, jednoducho niečo medzi. Hlavne by malo byť pokorné. Vážiť si to, čo má. Všetko. Vážiť si človeka, ktorý ho vedie k basketbalu, vážiť si súpera, kamarátku, to je to najdôležitejšie. V dievčenskom kolektíve je to trošičku ťažšie. Niekedy som aj psychológ…

A čo fyzické predpoklady? Stále platí, že na basketbal sa môžu prihlásiť len deti s vysokými rodičmi, kde je predpoklad, že vyrastú?

Samozrejme je to výhoda, ak má dieťa predpoklady byť vysoké. Ale niekedy rozohrávačka môže mať aj meter šesťdesiatštyri, ak je šikovná. Šikovnosťou sa dajú centimetre dobehnúť. Skôr je rozhodujúce, či je dieťa koordinované. S každým dieťaťom sa dá pracovať, ak chce. Oveľa dôležitejšia je psychika, či dokáže zniesť tlak na ihrisku, či sa dokáže sústrediť, či chce vyhrávať.

Čo ak rodičia ťažko nesú to, že sa na ich dieťa na tréningu kričí?

Ja osobne trénujem svoje dieťa. Kričanie odo mňa na svoju osobu nesie veľmi ťažko. Ako rodičovi by mi to až tak nevadilo, bola som vedená k tomu, že keď tréner kričí na dieťa, ktoré trénuje, niečo z neho chce mať. Keby som ako tréner nechcela z toho dieťaťa nič urobiť, tak ho nechám tak, nech si robí čo chce. Samozrejme, nikdy to nemôže ísť do urážok.

Trénujete vlastnú dcéru, nebránili ste sa tomu? Nie je to problém?

Je to dosť veľký problém. Ja ani neviem, prečo som sa na to dala, teda viem, nebola iná možnosť, nikto ten ročník nemohol vziať. Ťažko sa mi spolupracuje s dieťaťom, ktoré ma berie ako matku. Keď na ňu skríknem, má to na ňu presne opačný účinok, začne trucovať a je zlá. Keď jej to poviem normálne, akoby som to povedala ako pani učiteľka, začne počúvať. Musím k nej nájsť cestu, našťastie ju už má rok Vladimír Karnay a ja som len asistentka. Takže keď si niečo myslím, na niečo ju chcem upozorniť, tak to musí ísť ústami Vlada Karnaya.

Aj si doma vyčítate situácie z tréningu?

Nie, vykričím a vyrozprávam sa na ihrisku. Doma ju už nezaťažujem basketbalom, na to je môj manžel, ktorý jej povie, čo dobré a zlé urobila. Ja môžem byť len nezávislá…

Chce zostať pri basketbale, alebo mu niečo konkuruje?

Berie ho ako prvý. Chodí na športové gymnázium, chce ísť týmto smerom. Vyskúšali sme klavír, tanec, keramiku, výtvarnú. Postupne sme prešli k športu. Brávala som ju do haly, nikdy nemala problém, že by sa jej nechcelo.

Čo váš syn?

Andrej má 23 rokov. Basketbalu sa venoval od deviatich rokov. Začal hokejom, nechcela som tlačiť na pílu. (smiech) V Košiciach bol problém s chlapčenským družstvom. Pred dvoma rokmi s basketbalom skončil. Už v ňom nevidel perspektívu a dostal pracovnú ponuku, ktorá sa neodmieta. Som rada, že sa aspoň niečomu venoval, štyri, päťkrát do týždňa chodil na tréningy, vedela som, kde je. Nemal čas na hlúposti. Som spokojná, že má prácu.

Treba trvať na tom, aby si športovci urobili vysokú školu, akési zadné dvierka, keby prišlo zranenie?

Toto je asi najväčší problém. Prejsť z profesionálneho športu do reálneho života. Myslím si, že nie je zložité popri športe aj doštudovať, vnímam to ako veľké plus. Netreba sa toho báť, keď dieťa dennodenne športuje, niečomu sa venuje. Je pre mňa ťažké sledovať deti, ako sa túlajú po uliciach a nevedia, čo so sebou. Moje bývalé spoluhráčky sú dnes na rôznych zaujímavých pozíciách, niektoré zostali trénovať deti, iné sú vo vrcholovom manažmente firiem.

 
Kategórie
Kontakt

manažér mládeže: Tomáš Drankaľuk
telefón: +421 908 994 605
číslo účtu: SK05 1100 0000 0029 4102 7028