Zatiaľ čo doma sa pod kôš netlačila, v rámci vysokoškolského tímu City University Hongkong si ju v inej pozícii ani predstaviť nevedia. Košičanka Michaela Jendrichovská pôsobí medzi maličkými Aziatkami ako kôl v plote a aj zásluhou výškovej prevahy zastáva v tíme rolu hernej i bodovej líderky.

„Je to pre nás veľká exotika, ale som veľmi spokojná. Prioritou je škola, basketbal je skôr taká oddychovka. Máme dva tréningy týždenne a nie je to také intenzívne ako u nás,“ rozhovorila sa basketbalistka, ktorá má za sebou druhý zo štyroch ročníkov bakalárskeho štúdia psychológie. To by bolo za normálnych okolností na CityU finančne extrémne náročné. „Pre zahraničných študentov ide o veľmi drahú školu, ale našťastie mám štipendium a z neho mi vyjde na školné, ubytovanie i stravu.“

Hongkong má rozlohu len 1 095 km2, na tomto priestore však žije vyše 7 miliónov obyvateľov. Našinec sa tam teda môže cítiť prirodzene stiesnene. „To je pravda, život v Hongkongu je však super. Je tam najviac mrakodrapov na meter štvorcový na svete, ale je tam aj krásna príroda a pláže. Kultúrne ma to neskutočne obohatilo. U nás ani netušíme, ako to v Ázii funguje. Hongkong je však veľmi medzinárodné mesto a nájdete tam všetko.“

Užili si Košice

Pre nás Slovákov predstavuje Hongkong exotiku, no tento pocit je obojstranný. Potvrdila to aj nedávna návšteva tímu CityU v Košiciach. V rámci deväťdňovej návštevy Európy odohrali Jendrichovskej spoluhráčky pár prípravných zápasov a užili si aj samotné mesto.

„Vymysleli to ony. Ja som im to len pomohla vybaviť,“ objasňuje pozadie tripu do Európy Michaela. „Takéto sústredenia zvyknú realizovať v Kórei, alebo v Japonsku. Keď som im však povedala, že idem na leto domov, zapáčila sa im možnosť cesty do Európy. Ešte tu nikdy neboli a brali to ako veľký zážitok. Spojili príjemné s užitočným. Potrénovali, odohrali sme pár prípravných zápasov a na záver si užili ešte dva dni v Budapešti.“

Rola sprievodkyne spoluhráčok v uliciach rodného mesta bola pre mladú basketbalistku výzvou i zábavou.

„Je to veľmi hlučný národ a často ich teda musím tíšiť. Je to jednoducho kultúrny rozdiel. Dievčatá boli v šoku z toho, akí sú u nás všetci vysokí. Až vtedy pochopili, že ja som doma nehrala pivotku, ale v Hongkongu ma posunuli pod kôš,“ pousmiala sa dcéra generálneho manažéra Young Angels. Dávku prekvapenia zažili aj rozhodcovia a tréneri zápasových sparingpartnerov v Košiciach. „Sú to veľmi vďačné dievčatá. Po každom zápase sa idú poďakovať trénerovi súperiek a rovnako tak aj rozhodcom. Je to veľmi milé a aj mňa to sprvoti prekvapilo. Ony to však takto robia stále a už som si na to zvykla.“

Na otázku, či sa basketbalistky z Ázie neobávali cesty do krajiny, ktorá susedí s vojnou zmietanou Ukrajinou, odpovedala Miška so širokým úsmevom. „Toto vôbec neriešili a asi sa to k nim ani nedostalo. Sotva vedeli, kde je Slovensko.“

Samotný pobyt na Slovensku si Hongkongčanky užívali. „Doma nemajú historické budovy a všetko je nesmierne nahustené. Prekvapil ich teda už len samotný výhľad z hotela. Doma sa totiž pozerajú iba z okna do okna. Je to tam celkovo všetko veľmi zaľudnené a dievčatá nechápali, aké ticho vládne v našich uliciach. Hongkong je veľkomesto, ktoré je večne preplnené a večne živé. Ja osobne si však na to zvyknúť neviem. Dá sa tam dobre zarobiť a cudzinci tam majú veľké možnosti. Pre mňa je to však všetko veľmi klaustrofobické a byty sú maličké. Ja sa teda určite vrátim domov.“

Boj s paličkami

V rámci potuliek Košicami pochopiteľne nemohlo chýbať oboznámenie sa s typickými slovenskými špecialitami. Zatiaľ čo v prístavnom Hongkongu sú ľudia zvyknutí na morskú stravu a množstvo ryže, u nás ochutnali basketbalistky CityU úplne iné chuťovky.

„Spoluhráčky ma brávali do typických hongkongských reštaurácii, kde som zo začiatku bojovala s paličkami. Teraz som už v tom ale zručná a paličky som priniesla aj domov. V rámci pobytu na Slovensku som dievčatám pohostinnosť oplatila a vzala som ich na pirohy a bryndzové halušky. Prekvapivo im to chutilo a zvykli si veľmi rýchlo. A keď nič také predtým nevideli a ani som im nevedela preložiť, ako sa to volá po anglicky,“ pousmiala sa M. Jendrichovská.

Apropos jazyk. Štúdium na hongkongskej univerzite prebieha pochopiteľne v angličtine, no 21-ročná basketbalistka sa snažila pochytiť aj pár miestnych výrazov. Spravidla neúspešne.

„Nedokážem si zapamätať tie slová. Je to jazyk ešte náročnejší ako mandarínska čínština. V Hongkongu rozprávajú po kantonsky a to má ešte o päť tónov viac. Osobne to nedokážem rozoznávať a naučila som sa aspoň poďakovať. Aj na obyčajné ďakujem však existujú dve odlišné verzie. Pred sebou mám však ešte dva roky štúdia a možno sa teda naučím aspoň pár ďalších viet,“ dodala s úsmevom Michaela Jendrichovská.